Tinushenka

1328 stredných škôl, 8 krajov, viac ako 30 000 teenagerov. To s istotou značí viac ako 30 000 nerozhodných vekom dospelých hláv. Ktoré z povolaní je pre mladú generáciu primerané hviezdnym požiadavkám? Nie je na škodu byť si neistý, ale v tomto?!

Od písomnej časti maturitnej skúšky uplynul už nejaký ten týždeň, a ani testovanie deviatakov za touto skúškou dospelosti nezaostáva. Decká si na celé dva mesiace vydýchnu. V máji ich už bude čakať Godot, vráti sa aj Drak, a aby toho nebolo málo, musia sa vyrovnať aj s nerovnicami. Hlava sa im dozaista roztočí ako taká Talesova kružnica, keď otvoria knihy a vytiahnu papiere s už ,,nadobudnutými“ vedomosťami.

Vráťme sa späť, pekne na začiatok. Deviataci, školáci končiaci prvú etapu svojej dlhej študentskej cesty. O nich budeme hovoriť. Samozrejme, kým sa k svojej vysnívanej strednej škole dostanú, respektíve nájdu tú správnu pre ich budúce progresy, musia prejsť nie len testovaním vedomostí, ale aj psychiky.

Poďme si trošku zaspomínať. Rok 2009, rad pri dverách, tretia lavica, roztrasená pravá ruka, vízia zelenej stužky pri srdci, milión myšlienok a predovšetkým nepríčetný pohľad. Ak takto vyzerajú všetci, ktorých školstvo testuje…Za mojej éry sme ešte prijímacie skúšky na stredné odborné školy a tiež gymnáziá robiť nemuseli. Dnes už je všetko inak. Ale kam si poslať žiadosť o prijatie do hviezdneho kolektívu? Je škoda, že na túto záhadu neponúkajú aj jednoznačné odozvy typu: áno/nie. Otázka jasná, odpoveď už menej.

Povedzme si otvorene, čí rodičia netlačili svoje deti do odovzdania prihlášok k nohám gymnázií? Ich počet by sa dal zadefinovať minimálne dvojciferným číslom. Nie, teraz nemyslím na percentá, ale na konkrétny počet rodičov, ktorí by sa najradšej priklonili k odovzdaniu osudu svojho dieťaťa do rúk všeobecna.

Je viac, než len nad slnko jasné, že keď ti doma vtláčajú do hlavy kaleráby: ,,Jožko, ty budeš výborný právnik, najlepší v širokom okolí! alebo ,,Hanka, speváčky nemajú nikdy istú kariéru. Ale lekárka, to je vynikajúce povolanie!“ , tvoje kroky povedú smerom k všeobecnému vzdelaniu. Na to, že rád varíš alebo, že ťa baví spievať môžeš veľmi rýchlo zabudnúť. Z jednej až dvoch tried, ktoré gymnáziá kedysi otvárali, sú dnes tri až päť, a ja predpokladám, že ich počet sa bude len rozrastať. Veď ako inak, z odbornej školy ,,nemáš“ možnosť vyštudovať univerzitu rovnako, ako keď sa vzdelávaš gymnaziálnym spôsobom. Obráťme list. Na vine nie sú len premotivovaní rodičia, ale aj nerozhodné decká. Jasné, že je lepšie vychodiť gymnázium a vedieť, že ak budem právnik, zarobím si slušné prachy. Aspoň nebudem musieť mať zablatené ruky a monterky od malty. Ľudia sú pohodlní ale to, že niekedy preceňujú svoje schopnosti im vôbec neprekáža. V 80-tych a 90-tych rokoch sa ani len nedostal do poradovníka gymnázií žiak, ktorý nemal na konte čisté vysvedčenie. Teraz ich navštevujú študenti, ktorí ledva preliezajú z ročníka do ročníka už na základnej škole.

Možno si poviete, že si budem teraz hádzať polená pod nohy, no uvidíte, že všetko je inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Áno, aj ja som obeťou všeobecného vzdelania. Priznám sa, variť som ešte vtedy nevedela, matematika a ekonomika ma obchádzali 300-metrovým okruhom a z technických zručností viem vymeniť jedine žiarovku. Aj to po dlhom filozofovaní, ako odkrútim tú starú. No sú dievčatá, ktoré rady varia a češú a chlapci, čo vo svojom voľnom čase skladajú motorky a opravujú staré embéčky, aby sa mali na čom po osemnástke voziť. Tu prehovorí rodičovský duch, respektíve svedomie rodičov, že to, čo oni v živote robiť nemohli, budú vykonávať ich decká. A sme tu! Postávame na rázcestí medzi tým, čo chcem JA, a tým, po čom túžia naši rodičia.

Predovšetkým Slovensko, ale aj ďalšie krajiny potrebujú špecializované sily, nie len právnikov, učiteľov, lekárov, ekonómov a sociálnych pracovníkov. Aj preto dnes firmy a spoločnosti s automobilovým zameraním, technickým materiálom, či potravinami, ponúkajú stredoškolským študentom prax. Pretože ak výjdeš z učilišťa s maturitou a žiadnymi skúsenosťami, len horko-ťažko ťa nejaká špeciálne zameraná spoločnosť vezme na trvalý pracovný pomer. V dnešnom svete chce každý zamestnávateľ aspoň dvojročnú prax, no nemyslí sa na to, že nie sú financie, a ani priestor na jej poskytnutie.

V globále povedané, staršia generácia pomaly stagnuje a ich pracovné miesta: zvárač, skladník, automechanik, murár, tesár, kaderník, atď., nemá kto zastúpiť. A ja si kladiem otázku, prečo? Prečo žijeme v spoločnosti, kde vysokoškolsky vyštudovaného človeka pokladajú za poloboha s väčšou šancou na slušnú pozíciu a obyčajných inteligentných ľudí, ktorí si vedia zarobiť rukami, považujeme za niečo menejcenné?